Predstava, že budem jedného dňa čakať bábätko bola pre mňa úplne nepredstaviteľná. Stále som mala pocit, že som na také niečo ešte príliš mladá a že sa proste necítim na to, aby som bola matka. Nezáležalo na tom, že už som mala nejaký ten piatok po tridsiatke a že sa ma všetci pýtali, kedy, keď nie teraz. Ja som si stále hovorila, že mám ešte čas. Myslela som na svoju kariéru a hľadala výhovorky na to, prečo by som ho ešte nemala mať. Môj manžel sa do rodičovstva tiež veľmi netrhal a nikdy som necítila potrebu dať tomuto svetu nový život. Až dovtedy, kým sa nám náhodou to bábätko nepritrafilo. Vtedy som vedela, že určite chcem byť mamou. A nerozumela som tomu, prečo som čakala tak dlho.
Okrem toho, že som sa začala tešiť tak veľmi, až tomu nikto z môjho okolia nerozumel, začala som s manželom ihneď plánovať, ako mu zariadime izbu. Všetci nám vraveli, že nad tým rozmýšľame ešte veľmi skoro a aj tak bude v izbe samo najskôr o tri roky, no mne to bolo jedno. Chcela som mať všetko v predstihu, aby ma nič nemohlo prekvapiť. Manžel bol taký istý, takže sme si jedného dňa sadli a všetko sme dopodrobna naplánovali.
Vedeli sme, čo do izby musíme zohnať prvotne a čo môže počkať a podľa toho sme sa aj riadili. Rozhodli sme sa, že prvé, čo nášmu drobcovi kúpime, bude detska postel. Myslíme si, že je dôležité, aby si na ňu bábätko zvykalo už odmalička a nezáleží na tom, že prvý rok v nej nebude spávať. Chcela by som ho učiť samostatnosti hneď, ako sa narodí, takže verím, že toto bol ten správny krok. Okrem toho som začala hltať všetky materské knižky, ktoré sú dostupné, chodím na kurzy a verím, že budem na príchod bábätka dokonale pripravená. A to som si myslela, že vôbec nie som materský typ. No hneď, ako sa žena dozvie, že je tehotná, zmení sa jej pohľad na celý svet. Odrazu má všetko úplne iný zmysel.