Bola som úplne malé dievčatko, keď som sa rozhodla, že potrebujem zvieracieho miláčika. Samozrejme, moji despotickí rodičia boli stále proti a nechceli mi dovoliť nič viac ako rybičky. Ale každý, ktorý kedy rybičky mal, veľmi dobre vie, že s nimi to teda nie je nič moc. Nemôžete sa s nimi maznať. Nemôžete ich brať von. A jednoducho sa s nimi nemôžete hrať. To mnohé deti otravuje. Otravovalo to aj mňa, pretože, keď mi naši kúpili rybičky, občas som zabudla, kedy som im dala a kedy som im nedala jesť. Takže som bola skutočne rozčúlená z toho, že ma naši berú ako nezodpovednú, No ale znajte sami. Myslíte si, že nikto nikdy nezabudol nakŕmiť rybičky?
Túžila som po havkáčovi, no naši mi to odmietali splniť.
Moji rodičia boli proti každému zvieraťu, ktoré na sebe malo chlpy. Takže som sa s tým jednoducho musela zmieriť a počkať na to, kedy si konečne budem môcť zaobstarať svoje zvieratko svojpomocne. Našťastie, som na to prišla a keď som sa konečne odsťahovala, išla som do útulku a vedela som, že práve tam nájdem svoju spriaznenú dušu. Chodila som okolo klietok a voliér a zrazu sa na mňa doslova usmieval jeden malý chlpáčik, ktorý vyzeral, že je rád, že sa na neho niekto pozrel.
Bolo rozhodnuté.
Vedela som, že presne tohto si vezmem. Bolo mi jasné, že do môjho bytu sa nič väčšie ani len nehodí, ale nevedela som si predstaviť, ako spolu budeme vychádzať. Bála som sa, že ma nebude mať rád. No napriek tomu som sa snažila a ľúbili sme sa hneď od začiatku. Nakúpila som mu oblečenie pre psov. Možno to bolo pre mnohých ľudí prehnané, no vzhľadom na veľkosť toho môjho mi bolo jasné, že musím improvizovať. Nechcem predsa, aby mi v zime a v snehu zamrzol no nie? Práve preto som sa rozhodla, že toto je jednoznačne riešenie, na ktoré si musím zvyknúť. Našťastie, môj chlpáčik to naozaj miluje. A to je fakt radosť.